Ako som písal v prvom článku, na našej ceste za skutočným šťastím stojí zopár nenápadných, ale o to nebezpečnejších nástrah v podobe rôznych limitujúcich presvedčení. Každý deň určujú naše konanie, zväčša sme o nich tak hlboko presvedčení, že nás ani nenapadne spochybňovať ich. A práve to s nimi potrebujeme urobiť. Nie je zlé si niektoré pomenovať, práve naopak, je to priam žiadúce kvôli tomu, aby sme sa vymanili spod ich vplyvu.
Začnime teda tými najčastejšími. Nemálo výskumov sa v minulosti urobilo práve na túto tému a hádajte, na čo vedci napríklad aj z MIT prišli. Existuje len hŕstka ľudí, ktorí nemajú presvedčenie o svojej neschopnosti alebo nehodnosti: „To nezvládnem.“ „To by som nedokázal.“ „Na to nemám.“ „To si nezaslúžim.“ „To nie je pre mňa.“ „Nie som toho hoden.“… A mohli by sme pokračovať celou plejádou limitujúcich vyjadrení, ktoré sú prejavom toho, že si neveríme. Keď si neveríme, konáme inak, ako keď si veríme. Zapájame vtedy úplne iné zdroje. Sme akoby niekto úplne iný. A kto je tá autorita, ktorá rozhoduje o tom, či na to máme? Alebo či si to zaslúžime? Sme to my sami. Presnejšie, je to naša predstava o nás, ktorá nás v danom momente ovláda. Nezúfajte, ak nie ste tá hŕstka ľudí, ktorá dokáže bezvýhradne veriť sama sebe, pretože pozná svoju hodnotu a nikdy nepochybuje o zdarnom výsledku, nech už robí to alebo ono. Dá sa to zmeniť. S vysokou pravdepodobnosťou by sme našli aj u vás zopár kontextov, kde zvyknete konať sebavedomo. Alebo si skôr či neskôr spomeniete na situácie, kde ste ste si skrátka verili a niečo sa vám podarilo. Pokúste sa rozpamätať na detaily a poznačte si ich chronologicky na papier. Odkiaľ sa to sebavedomie vzalo?
Ukážem vám to na jednoduchom príklade. Vaše milované dieťa príde zo školy a vy čoskoro zistíte, že dnes dostalo jednotku zo slovenčiny a štvorku z fyziky. Na čo sa najbližšie minúty sústredíte? Čo budete hlavne komentovať? Neurobí tak náhodou moderný rodič výstup? Niečo ako: „Čóóó? Štvorku? Ako si to predstavuješ? Takto z teba nikdy nič nebude! Máš zaracha, kým si to neopravíš!“ V tom horšom prípade bude svoje dieťa programovať a utvrdzovať napríklad v tom, že je hlúpe, duté ako poleno alebo niečo podobné. Vlastne, hm, moderný rodič sa možno pôjde do školy sťažovať na fyzikára 🙂 Ale žarty bokom, naša téma je vážna. Čo naopak urobí vedomý rodič, ktorý chce svojmu dieťaťu pomôcť? Povie napríklad: „Zaslúžiš si pochvalu za tú jednotku, tá ma v tomto momente zaujíma najviac. Poď mi povedať, ako si sa na tú písomku pripravoval, chcem počuť viac o tom, ako sa ti to podarilo. Povedz mi, ako si sa učil? Z akých zdrojov si čerpal? Ako si si dohľadával informácie? Písal si si pri učení poznámky? Predstavoval si si aj to, ako tú písomku zvládneš? Opakoval si si to učivo v duchu? S niekým si na tom spolupracoval? Konzultoval si to s niekým? Prečo to bolo pre teba dôležité?“ Mohol by som pokračovať, ale ako ukážka toho, ako sa dá napríklad reagovať so záujmom, to stačí. Viem, asi by ste sa takto nerozprávali s prvákom, ale je to dobrý príklad na to, ako by ste mohli svojej ratolesti pomôcť zvedomiť jeho úspešnú stratégiu. Na záver rozhovoru by mohla prísť otázka: „A ako by sa dalo to, ako si postupoval v príprave na slovenčinu, použiť aj v príprave na fyziku?“ V čom sa konkrétne líšila úspešná a neúspešná stratégia? Poďte ho viesť k tomu, aby si bol vedomý svojej úspešnej stratégie a s radosťou ju využíval vždy, keď bude treba.
A poďte viesť aj sami seba k tomu, aby ste pochopili, ako ste to robili, keď ste konali so sebavedomím. Pochopte tieto situácie, aby ste si zvedomili svoju úspešnú stratégiu, nech ju viete zapojiť, kedykoľvek budete chcieť. Neskôr si zvyknete konať sebavedomo aj bez toho, aby ste na to museli myslieť. Váš nový prístup sa vďaka neuroplasticite vášho mozgu zapracuje do jeho fyzickej štruktúry a vaša osobnosť sa zmení. Takto môžete byť v priebehu niekoľkých týždňov niekým, kto si verí. Je to veľký krok na trocha dlhšej ceste k tomu, aby ste si boli vedomý svojich kvalít a vedeli ich zapájať, kedy chcete. Vráťme sa ešte na chvíľu k limitujúcim presvedčeniam. Spomínal som v minulom článku, ako veľmi nás môže na ceste za naším životným šťastím spomaľovať presvedčenie, že za naše šťastie je zodpovedný niekto iný. Tu je dobre definovať si svoju zónu vplyvu. Na čo všetko môžete mať vplyv a na čo určite nie? Nechcem tým povedať, že na niečo nemáte, ale asi sa zhodneme na tom, že nemáte ovládač na ľudí. Môžete urobiť veľa, aby sa človek nejako rozhodol, ale predpokladám, že sa aj tak rozhodne podľa seba, podľa svojho modelu sveta, nech už urobíte čokoľvek. V rámci systémového videnia sveta máme vplyv na každý systém, ktorého sme súčasťou. Dôležité sú však realistické očakávania. Keď sa niekto rozhodne zmeniť zákon, asi to nemôže byť tak rýchlo, ako keď sa niekto rozhodne zmeniť jedno svoje presvedčenie. Aj keď… 😉 No a v rámci systémového videnia sveta nie je nič lineárne. Všetko sa nám skôr či neskôr vráti. Náš dnešný život je výsledkom našich minulých rozhodnutí a o našom budúcom živote rozhodujeme aj teraz. Vesmír má zvláštny zmysel pre humor, dáva nám to, čo v skutočnosti práve potrebujeme zažiť, a nie vždy je to to, čo si želáme. Ak nepochopíme, čo nám chcel naznačiť, tak to spraví znova, ale už vypuklejšie. Ako keby postupne zvyšoval intenzitu – hlasitosť, akou nám prihovára. Ak to budeme naďalej ignorovať, tak nám nakoniec treskne panvicu o hlavu tak, že bolesť bude príliš veľká a my sa zrejme konečne rozhýbeme k zmene. Nebude to v tom momente úplne pocit šťastia, ale je dobre, aby sme to neodmietali, aby sme aj svoje negatívne pocity precítili a pochopili, čo nám chcú povedať. Nikto nie je oddelený od sveta, v ktorom žije, a frekvencie, ktoré okolo seba vysielame, nám skôr či neskôr zabezpečia adekvátnu spätnú väzbu. Pekne to popísal pán Hlinka na jednej konferencii – voľný preklad do slovenčiny by mohol znieť: „Na čo čakáte? Kým okolo vás bude pobehovať nejaký šašo?“ Nie je to o šašovi, ktorý má okolo vás pobehovať, aby ste sa usmievali, užívali si prítomný moment a boli šťastný, je to o vás a o vašom rozhodnutí byť šťastný tu a teraz.
Samozrejme, mohli by sme pokračovať ďalšími presvedčeniami, ktoré nás od prežívania pocitu šťastia vzďaľujú, ale verte, či nie, v mnohých prípadoch to budú len trocha iné odvary vyššie popísaných, tak povediac základných limitujúcich presvedčení. Spomeniem ešte dôležitosť toho – byť schopný precítiť svoje vlastné pocity a dokázať ich pomenovať. Vedieť sa v nich vyznať – vnímať ich. Neodmietať ich, nech sú akékoľvek. Pretože aj pocit šťastia je pocit. A my by sme mali podľa Dalajlámu počas života rozvíjať svoju vnímavosť a citlivosť. A postupom času vnímať stále jemnejšie, teda aj pocity, ktoré sme si v minulosti vôbec nemuseli uvedomovať. Mohli byť také nepatrné, že sme si ich nevšímali. A takto sme si nemuseli uvedomovať ani pocit šťastia, najmä ak sme neboli zvyknutí prežívať ho naplno. To je už na iný článok.
Na záver ešte dodám, že našu schopnosť prežívať životné šťastie významne ovplyvňuje to, čo si o šťastí myslíme, ako si ho predstavujeme, preto sa v najbližšom článku spolu pozrieme na to, čo to vlastne ŠŤASTIE je.
Budem rád, keď si časom v komentároch nižšie spolu pomenujeme ďalšie limitujúce presvedčenia, môže to byť veľmi hodnotná téma.
Ďakujem za pozornosť, som presvedčený, že práve tieto témy sú v našich životoch kľúčové.
Rudo D.
Pozn.: S článkom súvisí niekoľko ďalších tém, ako napríklad naša schopnosť prežívať prítomný okamih, ku ktorým sa dostaneme neskôr.
