Osobnostný rozvoj – Pohybová inteligencia

V sérii článkov o osobnostnom rozvoji (1 a 2) sme si mimo iného pomenovali rôzne formy inteligencie, na ktorých môžeme pracovať. V minulom článku sme sa bližšie pozreli na emočnú inteligenciu (odkaz TU) Dnes bude reč na tému – pohybová inteligencia.

Pohybová inteligencia – čo to je?

Že ste o nej ešte veľa nepočuli? Označuje sa aj ako telesno-pohybová alebo motorická inteligencia. Ide o kombináciu koordinácie, rýchlosti, sily, vytrvalosti, orientácie v priestore, skrátka všetkého, čo sa spája s pohybom – dokonca som si dovolil zaradiť sem aj hraničné disciplíny, ako je napríklad kvalita zraku, ktorú vnímam ako nedostatočné ovládanie svalov, ktorými oči ovládame. Pritom predpokladám, že sa bavíme o ostrom videní a počítam s tým, že nejde o fyziologickú formu poruchy. Súčasťou pohybovej inteligencie je aj postreh, schopnosť padať, schopnosť plávať a pod. Ide o skĺbenie zámeru so samotnou realizáciou pohybu.

Pre pohybovú inteligenciu je dôležité realistické vnímanie sveta – prirodzené vnímanie fyzikálnych zákonov, zotrvačnosti, gravitácie, zákona zachovania energie… a pod. Nielen poznať poučky, ale byť si ich vedomý v každodennom živote. Rešpektovať ich a spolupracovať s nimi denno-denne v realite, ktorú zažívame.

Niekto môže mať napríklad poruchu učenia a za celý život sa nemusí naučiť ani chodiť. Niekto sa naučí chodiť, ale nenaučí sa chytiť loptičku alebo urobiť kotúľ. Niekto si je natoľko vedomý svojho tela, že dokáže ovládať motoriku svojich svalov takmer dokonale. Naučí sa nielen chytať loptičku, ale urobiť aj premet alebo salto. Ak sa k tomu pridajú aj iné zložky pohybovej inteligencie spomínané v tomto článku, poďme ho nazvať pomerne vysoko pohybovo inteligentný človek.

Pohybová inteligencia – na čo nám slúži?

Jednoducho to napíšem hneď na úvod state – na prežitie. Aby sme vyťažili potenciál svojho tela. Nielen na kráčanie, behanie, ale na rôzne úzko špecializované aktivity – napríklad kvalitný hodinár alebo gitarista musel značne rozvinúť jemnú motoriku svojich prstov, aby mohol podať špičkový výkon. V minulosti bola pohybová inteligencia potrebná najmä na rýchly beh pred hrozbou alebo za korisťou, alebo na presný zásah koristi kameňom, kopijou či šípom. A veruže aj v dnešnej dobe sa môže napríklad schopnosť rýchlo behať zísť. Nehovorím hneď o olympiáde, kde najlepších za rýchlosť odmeňujú. Stačí taký rýchly a vytrvalý beh napríklad pred smrtiacim tsunami k najbližšiemu vrcholu nad horizontom tragédie.

Aj situácie, keď ide nám alebo niekomu inému o život, sa z času na čas proste vyskytujú. Pohybová inteligencia je presne to, čo sa vtedy môže hodiť, aby sme sa o milimeter vyhli nebezpečenstvu, aby sme si boli vedomí každej jednej bunky nášho tela a urobili s každou presne to, čo v danom momente treba. Alebo aby sme si boli presne vedomí nášho ťažiska a nespadli, keď ide o život. V lepšom prípade, aj keď nejde o život, ak spadnúť, samozrejme, nechceme 🙂

Na čo nám slúži napríklad ostrý zrak, asi netreba siahodlho rozoberať.

Pohybová inteligencia ako časť z celku

Nespočetne veľa aktivít, kde využívame práve pohybovú inteligenciu, je na pomedzí s inými druhmi inteligencie a fungujú len ako celok. Pohybová inteligencia je akýmsi medzičlánkom v postupnosti zdrojov, ktoré pri svojich úspešných stratégiách zapájame. Napríklad také šoférovanie. Keď chceme spomaliť, pridať alebo otočiť volantom, potrebujeme k tomu pohybovú inteligenciu, aby sme to reálne vykonali v praxi. ALE! Či je to ten správny pohyb, ktorý nám napríklad zachráni život, o tom rozhoduje aj schopnosť logicky myslieť (matematicko-logická inteligencia), úroveň vnímania reality (poznať stav vozidla, vozovky, mať reálnu predstavu o zákonoch fyziky a o úrovni svojich šoférskych kvalít), schopnosť učiť sa (pravidlá cestnej premávky alebo stále sa zlepšovať vo všetkých oblastiach tu menovaných), predvídať – robiť imagináciu budúceho stavu (kreativita, empatia). V skutočnosti, iba keď zvládneme každú z týchto disciplín samostatne, zvládneme ich aj ako celok. Celok, ktorým sebe aj iným zvyšujeme pravdepodobnosť prežitia v cestnej premávke.

Pohybová inteligencia – ostrý zrak

Ako som vyššie uviedol, za súčasť pohybovej inteligencie budem v tejto chvíli považovať aj schopnosť ostro vidieť. Prečo? Pretože podľa prístupu, ktorý mi dáva zmysel, je najčastejšou príčinou oslabeného zraku práve tzv. lenivé oko – strácame schopnosť ovládať jemnú motoriku svalov oka, ktoré ovládajú šošovku – jej tvar a tým pádom aj ostrosť premietaného obrazu. Lenivé preto, že to môže pôsobiť, ako keby sa šošovke nechcelo ostriť. Existuje literatúra na tému očná jóga, kde sú popísané cviky, ktorými sa znova učíme svoje oči ovládať.

Pohybová inteligencia – sila

Sila ako taká je prirodzenou súčasťou pohybovej inteligencie.

Nedávno som na jednej konferencii vnímal p.Mariána Jelínka, ktorý hovoril o pseudošportovom výkone matky, ktorá zachraňuje svoje dieťa a zodvihne auto, ktoré dieťa privalilo. Ktorým by teoreticky nemala ani pohnúť. Svaly by sa jej za normálnych podmienok okamžite potrhali. A ona to pri záchrane svojho dieťaťa dokáže. Vlak by asi nezodvihla, ale čím sú vaše svaly viac pripravené, tým máte konečný limit vyššie.

Pohybová inteligencia – padanie

Súčasťou pohybovej inteligencie je napríklad aj schopnosť padať. Niekto sa pošmykne na ľade a spadne tak nešťastne, že si zlomí ruku, prípadne aj niečo iné. Niekto bude robiť veľa čudných pohybov pri vyrovnávaní ťažiska, ale udrží rovnováhu a nespadne. Ak predsa spadne, tak nejako pohybovo-inteligentne minimalizuje dopad nárazu. Môže napríklad úplne prirodzene presmerovať časť energie nárazu do točivého momentu a urobiť kotúľ namiesto obyčajného „bum“. Nie, že by išlo o estetické predvedenie, ale naozaj pomáha, keď viete spadnúť. Dá sa tým predísť zbytočným zlomeninám a pod.

Videli ste video, kde sa motorkár zrazil na diaľnici s autom a motorkár pri zrážke vyskočil z motorky na strechu auta? Tipujem, že má značne rozvinutú pohybovú inteligenciu, pretože ju v tom momente prejavil naplno. Presne o to ide – zvládať aj extrémne situácie, ktoré sa nám môžu v živote vyskytnúť.

Pohybová inteligencia – plávanie

Plávanie je jedným z prejavov pohybovej inteligencie. Keď viete plávať (nezabudli ste na svoju kvalitu), ste na tom po tejto stránke pohybovej inteligencie lepšie ako neplavci. Ak si pobyt vo vode užívate, radi sa ponárate, občas si zaplávate motýlika a oplývate aj plaveckou vytrvalosťou, tak máte za plávanie 10 bodov z 10 🙂

Môj obľúbený zdroj inšpirácie – Bruce Lipton v jednom zo svojich zdieľaných videí uvádza príklad s plávaním detí. Tvrdí, že každé dieťa, keď sa narodí, vie plávať. Keď sa to však nepodchytí včas, ešte kým dieťa nemá vo svojej hlave nahrané programy, že voda je nebezpečná a pod., tak túto svoju schopnosť stratí s novým presvedčením, že nevie plávať. Viete si predstaviť, ako malé dieťa kráča pri vode a rodič ho upozorní: „Dávaj pozor, nech tam nespadneš. Nevieš ešte plávať, je to nebezpečné, môžeš sa utopiť!“ A čo sa stane? Dieťa zrazu nevie plávať. Voda = niečo nebezpečné, môže ma to zabiť. Zabudne na svoju kvalitu a neskôr sa ju musí znova učiť. Našťastie – dá sa to 🙂

Pohybová inteligencia – ako na to?

Aby ste spoznali svoje telo, musíte s ním pracovať. Učiť sa, vedome sa naň nalaďovať. Rozhodne pohybovo inteligentnejší sú ľudia, ktorí sa venovali alebo venujú pravidelne nejakej športovej aktivite. Keď som bol asi tretiak na základnej škole, chodil som 2 roky na zápasenie. Ako dieťa som bol schopný všimnúť si, že som za ten čas veľmi zosilnel, naučil som sa padať spolu s inými výhodami základnej gymnastickej výbavy.

Rozhodne svoju pohybovú inteligenciu viac rovnomerne rozviniete z istého pohľadu akýmisi komplexnými športami. Pre predstavu uvediem napríklad gymnastiku, jógu, tabatu, tanec alebo tai-chi. Zahŕňajú prácu s celým telom a to je v našom kontexte ich výhoda oproti športom, ktoré sú úzko zamerané na jednu alebo niekoľko málo partií nášho tela. Nechcem sa nijako dotknúť žiadneho športu, preto žiadny ani menovať nebudem.

Pohybová inteligencia a mentálny tréning

Bude to znieť možno ako sci-fi, ale výskumy ukázali, že nám porastie svalová hmota, aj keď si budeme len predstavovať, že posilňujeme.

Stále väčší dôraz najmä na vrcholovej úrovni športu sa kladie na mentálny tréning. Čo to je? Je to nastavenie hlavy, práca s mozgom ako aktívnou súčasťou pohybovej inteligencie. Mentálny kouč dokáže vyladiť víťazný „mind-set“ a využiť potenciál mozgu pre dosiahnutie želaného cieľa. Naše podvedomie (nevedomie) má jednu zaujímavú vlastnosť – nepozná rozdiel medzi tým, čo zažijeme, a tým, čo si predstavíme. Pre naše podvedomie je to to isté. Myslíte si, že je veľký rozdiel vo fyzickej pripravenosti prvej desiatky vrcholových svetových šprintérov? V skutočnosti skoro žiaden. Všetci sú v perfektnej fyzickej kondícii na vrchole svojich dlhodobých tréningových cyklov. Ale nakoniec vyhrá iba jeden – ten, ktorý je pripravený vyhrať aj po mentálnej stránke.

Niekoľko rokov dozadu som sa počas obdobia asi 2 rokov venoval súťažnému ryžovaniu zlata. Trénoval som priamo na súťažiach asi raz mesačne. Rozhodli sme sa s niektorými súťažnými zlatokopmi, že pôjdeme zobrať pár medailí na majstrovstvá Európy do Fínska. To som ale musel zmeniť prípravu. A keďže som rýchlostné ryžovanie zlata okrem súťaží nemal kde trénovať, tak som použil mentálny tréning. Najprv som si predstavoval, ako ryžujem zlato pomaly, tou najlepšou technikou, akej som si bol vedomý. Popracoval som na tom, aby som to vedel urobiť nie dobre, ale perfektne. Neskôr som si predstavoval, ako to robím rýchlo, a v závere som to spojil aj s predstavou víťazného pocitu. Keď sme tam tie medaily naozaj vyhrali, trénovaný pocit bol len slabý odvar, skutočná radosť bola oveľa väčšia.

Záver

Nenechajte si niekým nahovoriť, že ste nejaké nemehlo alebo poleno, že „na to nemáte“. Ak vám to tvrdia autority – učiteľ, tréner, rodič…, tak na vás v skutočnosti len prehadzujú svoje limitujúce presvedčenia. Možno len maskujú to, že vás to nie sú schopní naučiť. Prebudiť vo vás lásku a túžbu. Možno ich v sebe ani sami k danému športu nikdy nemali, a možno áno, len to skrátka nevedia podať ďalej – nie je to to isté.

Počuli ste snáď málo príbehov, kedy vrcholový svetový športovec hovoril o tom, ako pôvodne neprešiel základným výberom alebo ho niekto v minulosti definitívne odpísal? Každý druhý by sa v tom momente nechal odradiť, ale práve on to nevzdal a o to usilovnejšie na sebe pracoval. V menšom som zažil to isté. Neprešiel som výberom do atletickej športovej triedy, a o pár rokov nato som ako starší žiak navýšil slovenský rekord v osemboji z 3500 bodov na 4200 a ešte neskôr na 4800. Presne si tie čísla nepamätám, ale plus-mínus to sedí. Kvôli zraneniu som sa rozhodol, že olympijské zlato prenechám niekomu, kto atletike zasvätí celý svoj život 🙂 To som tak úplne nemal v pláne.

Narodili ste sa dokonalí, tak si na to vždy spomeňte, a pokiaľ pri sebaväčšej snahe nevidíte výsledky (a to nemyslím hneď na olympijské zlato), tak vymeňte učiteľa, guru, od ktorého sa učíte. Ak ste to vy a vaše skúsenosti, na ktorých sa učíte, tak si postrážte dve veci: 1. – pokračujte v tom, 2. – pohľadajte si iné zdroje, z ktorých sa budete učiť. A možno prišiel čas poobzerať sa okolo seba a inšpirovať sa u niekoho, kto je pre vás v kontexte pohybovej inteligencie inšpiratívny.

Ďakujem za pozornosť. Som presvedčený, že práve tieto témy sú kľúčové na ceste za trvalým životným šťastím.

Budem sa tešiť z každého rozšírenia témy v podobe komentárov. Alebo keď na tomto blogu nájdete tú správnu inšpiráciu pre váš šťastný život alebo osobnostný rast.

Rudo D.

Osobnostný rozvoj ako súčasť šťastného života (2)

V prvej časti článku o osobnostnom rozvoji sme sa spolu pozreli na to, čo osobnostný rozvoj je a načo nám slúži – tu. Dnes si rozšírime tému o pomenovanie ďalších dôležitých uhľov pohľadu na osobnostný rast, na niektoré limity vo forme našich presvedčení, pomenujeme si rôzne oblasti, v čom všetkom sa môžeme osobnostne rozvíjať.

Na úvod sa spolu pozrime na jedno pomerne rozšírené presvedčenie. Relatívne často vnímam súdy, kedy nad niekým zlomíme palicu so slovami: „Ten je taký a taký, nikdy sa nezmení.“ Podobné súdy môžu viesť k zovšeobecneniu, ktoré podrobíme skúmaniu, že sa ľudia viac-menej nemenia. (Nemyslím tým to, že niekoho stretnete po 5 alebo 10 rokoch. Tam by ste aspoň vo výzore mali vidieť rozdiel.) Myslím po mentálnej stránke, z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Áno, občas nás menia životné udalosti – niekto sa rozíde s partnerom, niekomu zomrie blízky človek, niekto príde o peniaze a pod. Presne to sú momenty, kedy viac premýšľame, zamýšľame sa nad zmyslom života. Alebo len zažívame emočné extrémy, ktoré sa nám nemusí podariť rozkľúčovať do konca života a prejavia sa napríklad na našom podlomenom zdraví. Vesmír (Božstvo) nás učí. Ako by povedal Peter Sasin – bolesť je príliš veľká a vtedy najčastejšie prichádza ku zmene. Pre doplnenie – ako ďalší dôvod na zmenu uvádza pozitívnu motiváciu – naozaj veľký cieľ.

Opýtam sa vás. Koľko poznáte ľudí, ktorí osobnostne rastú? Niekoho stretnete o pol roka a ten človek medzitým mentálne poskočil vpred tak, že si to dokážete všimnúť. Nemyslím tým to, že sa s ním cítite dobre. To, či sa s človekom dobre cítite, je jedna vec a to, či osobnostne rastie, druhá.

Ľudia sa naozaj väčšinou menia len vtedy, keď ich niečo bolí. Preto takmer za každou zmenou nájdeme nejakú väčšiu životnú skúsenosť, ktorá hraničí s traumou. Menej často je dôvodom na zmenu spomínaný veľký cieľ. Inak povedané, ak sa nám neudeje niečo extrémne, tak sa väčšina z nás nemení. To nás môže poľahky priviesť k spomínanému zovšeobecneniu, že sa ľudia nemenia alebo že zmena nie je možná.

Nejde o to či sa väčšina mení, alebo nie. Ide najmä o to vaše presvedčenie, či sa chcete meniť sami. A o vaše presvedčenie či si myslíte, že sa dokážete v niečom zmeniť. Máte niečo, čo by ste chceli vo svojom živote zmeniť? Veríte tomu, že to dokážete? Alebo ste presvedčení, že to dokážete? Máte pocit, že sa pýtam to isté dvakrát? Niečo iné je veriť a niečo iné byť presvedčený. Keď ste presvedčení, že to dokážete, tak to aj dokážete. Keď veríte, zrejme vás na ceste čakajú skúšky, ktoré preveria to, ako veľmi veríte. Naše presvedčenia majú tendenciu posilňovať samé seba a to aj podporujúce presvedčenia a žiaľ aj tie limitujúce.

Rôzne presvedčenia môžu byť pre nás limitom rastu (pojem zo systémového myslenia – systémovému mysleniu budem venovať samostatný článok). Napríklad len obyčajné – „Nikdy sa nezmeníš!“, „Nikdy nič nedosiahneš!“ alebo „Nevieš kresliť!“, ktoré nám mohol vysloviť rodič, učiteľ alebo nejaká iná mienkotvorná autorita, môžu znamenať to, že im uveríme a budú v nás zvyšok života pevne a nenápadne vládnuť. A my ani neskúsime inú stratégiu. Naveky nám ostane v mysli iba tá jedna alebo dve odskúšané a neúspešné stratégie so spomínaným komentárom autority.

Veľmi podobné, a predsa iné presvedčenia sú: „To sa nedá!“, „Človek musí mať talent, aby vedel pekne kresliť!“, „Kresliť buď vieš, alebo nie.“ „Inteligencia je daná, to sa už u ľudí nemení.“ Všimnite si, že pokiaľ v prvej skupine presvedčení sa pojednáva o konkrétnom človeku, tak táto druhá skupina je o všeobecných presvedčeniach – ako svet funguje. Je z kategórie našich predstáv o svete, našich modelov sveta. Prvá kategória bola o našom pohľade na seba – svoje schopnosti, zdroje, kvality…- kto sme my. Ak si myslíme, že sa skrátka nedá naučiť sa kresliť, tak ťažko uveríme tomu, že konkrétne my to zvládneme.

V úplne prvej motivačnej knižke, ktorú som si kúpil asi pred 16 rokmi, som sa dočítal, že všetky potrebné zdroje na všetko, čo v živote chceme dosiahnuť, vlastníme! Neskôr som sa cez top svetové K-H dopracoval k poznaniu, že to tak skutočne je. Otázne však je to, ako sme si ich vedomí? Ako deti sme mali všetci prístup ku svojim kvalitám a zdrojom, hoci sme nad nimi nepremýšľali. Všetci sme vedeli tráviť v prítomnom okamihu väčšinu dňa. Nehrali sme sa na lekára, sestričku, rodiča, stavebníka, stratéga vojny či letušku, speváka alebo na akúkoľvek inú rolu. My sme nimi boli. S tou energiou sme mohli ostať celý deň a ani najmenej nás to neunavilo. Kým neprišiel učiteľ, rodič, autorita so slovami- „To nesmieš!“, „Hanbi sa!“, „Takto ťa nebudeme mať radi!“,“Nevyčnievaj, to sa nevypláca!“, „Nehovor svoj názor nahlas, nikoho to nezaujíma.“, „Je to nebezpečné!“….a mohli by sme pokračovať, ale pre ilustráciu stačí. A čo sa stalo s našimi kvalitami? Na mnohé sme zabudli. Prestali sme ich využívať. Len niektorých sme si vedomí, ďalšie z času na čas nevedome použijeme a niektoré máme zablokované natoľko, že k nim už prístup nemáme. Používať svoje kvality vedome – kedykoľvek chceme, to je iný level. Dobrá správa pre nás všetkých – so svojimi kvalitami vieme pracovať. Môžeme ich rozvíjať, zvedomiť si ich do takej miery, aby sme ich mohli znova používať, kedykoľvek budeme chcieť. Vieme ich dostať do kategórie – vedomých kvalít. Existujú na to postupy, zrejme si niektoré neskôr načrtneme.

Poďme sa pozrieť na to, čo všetko môžeme v rámci svojho osobnostného rastu rozvíjať. Zastrešme to pojmom – svoju inteligenciu alebo celkové vedomie. Čo pod tým pojmom myslím? Inteligencia nie je len staré známe IQ. Existujú rôzne druhy inteligencie, ktoré sa navzájom dopĺňajú, niekedy sa prelínajú, inokedy môžu byť podmienené jedna druhou. Je dôležité si uvedomiť, že sa s nimi so všetkými dá pracovať a môžeme ich vedome rozvíjať. Okrem IQ existuje aj EQ – emočná inteligencia, aj pohybová inteligencia, existuje aj takzvaná finančná gramotnosť, možno by sme mohli spomenúť aj úroveň estetickej roviny vnímania sveta – schopnosť vnímať a tvoriť harmóniu a krásu, IT gramotnosť – ako schopnosť ovládať PC a využívať IT zdroje, možno aj kreativitu ako takú. Spomeniem ešte šoférsku gramotnosť ako schopnosť ovládať dopravný prostriedok (najmä auto) a vedieť predvídať za volantom alebo zvládať extrémne situácie, keď sa vyskytnú. A napríklad aj schopnosť naladiť sa a čerpať z kolektívneho vedomia. Alebo aj spomenuté uvedomovanie si svojich kvalít – aby sme ich vedeli zapájať, kedy chceme.

V pokračovaní série o osobnostnom rozvoji sa spolu pozrieme na niektoré z týchto súčastí celkovej inteligencie rovnomerne a harmonicky rozvinutej osobnosti. A rozmeníme si ich na drobné, pretože významnou mierou ovplyvňujú naše trvalé životné šťastie.

Pre váš osobnostný rozvoj je dôležité si uvedomiť, že si naň potrebujete pravidelne nachádzať čas, kedy budete sami so sebou. Základné piliere svojho rozvoja musíte položiť sami. A keď chcete osobnostne rásť, musíte si najskôr na osobnostný rozvoj vyčleniť čas. Vybudovať si zvyk – pravidelne sa osobnostnému rastu venovať napríklad hodinu denne. Možno je fajn poradiť sa s niekým, kto vo vašom okolí evidentne osobnostne napreduje, možno si k tomu prizvať aspoň na úvod kouča alebo nejakého guru, ktorý vás aspoň rámcovo nasmeruje. A pokiaľ si ich zatiaľ nemôžete alebo nechcete dovoliť, možno bude niekomu stačiť, keď sa z času na čas príde inšpirovať napríklad na tento blog – stastnyzivot.blog. Ešte raz to zopakujem – pre váš osobnostný rast potrebujete byť pravidelne najmä sami so sebou, prípadne s mienkotvornou autoritou.

Aj výsledky, ktoré nám prináša osobnostný rozvoj, potrebujú čas. Musíte byť trpezliví, pretože osobnostne sa rozvíjať, to je široká téma. A na začiatku je to výzva sama o sebe – najskôr sa učíme rozvíjať sa, až neskôr sa môžeme sústrediť na tempo nášho rozvoja. Ako chorobu dnešnej doby vnímam to, že by sme chceli všetko čím skôr. Urobíme nejakú zmenu, neprinesie to výsledok za mesiac, za dva a my už pochybujeme či to je správne, necháme sa zneistiť a možno nás to pripraví o potrebnú energiu a v zmene nedokážeme vytrvať. Možno by stačilo spomaliť alebo byť trpezlivý v kontexte výsledkov. A pripomínať si, prečo sme sa pre zmenu rozhodli. Robte to, s čím ste v súlade a prestaňte lipnúť na rýchlom výsledku. Možno len udupávate zem, aby ste neskôr postavili rýchlodráhu.

Ideálne je na úvod sa stotožniť s presvedčením, že máte všetky potrebné zdroje na to, aby ste aj pomocou vedomého osobnostného rastu dosiahli v živote, čo chcete. Napríklad sa naučili prekrásne maľovať. Z mojich skúseností je aj toto o kvalitnom učiteľovi, guru, trénerovi, koučovi, ktorý vo vás prebudí lásku k maľovaniu. Aj o tom si napíšeme nabudúce.

Ďakujem za pozornosť. Som presvedčený, že práve tieto témy sú pre naše životné šťastie kľúčové.

Rudo D.

Spomínal som limitujúce presvedčenia na našej ceste za šťastným životom. Tu sú najčastejšie…

Ako som písal v prvom článku, na našej ceste za skutočným šťastím stojí zopár nenápadných, ale o to nebezpečnejších nástrah v podobe rôznych limitujúcich presvedčení. Každý deň určujú naše konanie, zväčša sme o nich tak hlboko presvedčení, že nás ani nenapadne spochybňovať ich. A práve to s nimi potrebujeme urobiť. Nie je zlé si niektoré pomenovať, práve naopak, je to priam žiadúce kvôli tomu, aby sme sa vymanili spod ich vplyvu.

Začnime teda tými najčastejšími. Nemálo výskumov sa v minulosti urobilo práve na túto tému a hádajte, na čo vedci napríklad aj z MIT prišli. Existuje len hŕstka ľudí, ktorí nemajú presvedčenie o svojej neschopnosti alebo nehodnosti: „To nezvládnem.“ „To by som nedokázal.“ „Na to nemám.“ „To si nezaslúžim.“ „To nie je pre mňa.“ „Nie som toho hoden.“… A mohli by sme pokračovať celou plejádou limitujúcich vyjadrení, ktoré sú prejavom toho, že si neveríme. Keď si neveríme, konáme inak, ako keď si veríme. Zapájame vtedy úplne iné zdroje. Sme akoby niekto úplne iný. A kto je tá autorita, ktorá rozhoduje o tom, či na to máme? Alebo či si to zaslúžime? Sme to my sami. Presnejšie, je to naša predstava o nás, ktorá nás v danom momente ovláda. Nezúfajte, ak nie ste tá hŕstka ľudí, ktorá dokáže bezvýhradne veriť sama sebe, pretože pozná svoju hodnotu a nikdy nepochybuje o zdarnom výsledku, nech už robí to alebo ono. Dá sa to zmeniť. S vysokou pravdepodobnosťou by sme našli aj u vás zopár kontextov, kde zvyknete konať sebavedomo. Alebo si skôr či neskôr spomeniete na situácie, kde ste ste si skrátka verili a niečo sa vám podarilo. Pokúste sa rozpamätať na detaily a poznačte si ich chronologicky na papier. Odkiaľ sa to sebavedomie vzalo?

Ukážem vám to na jednoduchom príklade. Vaše milované dieťa príde zo školy a vy čoskoro zistíte, že dnes dostalo jednotku zo slovenčiny a štvorku z fyziky. Na čo sa najbližšie minúty sústredíte? Čo budete hlavne komentovať? Neurobí tak náhodou moderný rodič výstup? Niečo ako: „Čóóó? Štvorku? Ako si to predstavuješ? Takto z teba nikdy nič nebude! Máš zaracha, kým si to neopravíš!“ V tom horšom prípade bude svoje dieťa programovať a utvrdzovať napríklad v tom, že je hlúpe, duté ako poleno alebo niečo podobné. Vlastne, hm, moderný rodič sa možno pôjde do školy sťažovať na fyzikára 🙂 Ale žarty bokom, naša téma je vážna. Čo naopak urobí vedomý rodič, ktorý chce svojmu dieťaťu pomôcť? Povie napríklad: „Zaslúžiš si pochvalu za tú jednotku, tá ma v tomto momente zaujíma najviac. Poď mi povedať, ako si sa na tú písomku pripravoval, chcem počuť viac o tom, ako sa ti to podarilo. Povedz mi, ako si sa učil? Z akých zdrojov si čerpal? Ako si si dohľadával informácie? Písal si si pri učení poznámky? Predstavoval si si aj to, ako tú písomku zvládneš? Opakoval si si to učivo v duchu? S niekým si na tom spolupracoval? Konzultoval si to s niekým? Prečo to bolo pre teba dôležité?“ Mohol by som pokračovať, ale ako ukážka toho, ako sa dá napríklad reagovať so záujmom, to stačí. Viem, asi by ste sa takto nerozprávali s prvákom, ale je to dobrý príklad na to, ako by ste mohli svojej ratolesti pomôcť zvedomiť jeho úspešnú stratégiu. Na záver rozhovoru by mohla prísť otázka: „A ako by sa dalo to, ako si postupoval v príprave na slovenčinu, použiť aj v príprave na fyziku?“ V čom sa konkrétne líšila úspešná a neúspešná stratégia? Poďte ho viesť k tomu, aby si bol vedomý svojej úspešnej stratégie a s radosťou ju využíval vždy, keď bude treba.

A poďte viesť aj sami seba k tomu, aby ste pochopili, ako ste to robili, keď ste konali so sebavedomím. Pochopte tieto situácie, aby ste si zvedomili svoju úspešnú stratégiu, nech ju viete zapojiť, kedykoľvek budete chcieť. Neskôr si zvyknete konať sebavedomo aj bez toho, aby ste na to museli myslieť. Váš nový prístup sa vďaka neuroplasticite vášho mozgu zapracuje do jeho fyzickej štruktúry a vaša osobnosť sa zmení. Takto môžete byť v priebehu niekoľkých týždňov niekým, kto si verí. Je to veľký krok na trocha dlhšej ceste k tomu, aby ste si boli vedomý svojich kvalít a vedeli ich zapájať, kedy chcete. Vráťme sa ešte na chvíľu k limitujúcim presvedčeniam. Spomínal som v minulom článku, ako veľmi nás môže na ceste za naším životným šťastím spomaľovať presvedčenie, že za naše šťastie je zodpovedný niekto iný. Tu je dobre definovať si svoju zónu vplyvu. Na čo všetko môžete mať vplyv a na čo určite nie? Nechcem tým povedať, že na niečo nemáte, ale asi sa zhodneme na tom, že nemáte ovládač na ľudí. Môžete urobiť veľa, aby sa človek nejako rozhodol, ale predpokladám, že sa aj tak rozhodne podľa seba, podľa svojho modelu sveta, nech už urobíte čokoľvek. V rámci systémového videnia sveta máme vplyv na každý systém, ktorého sme súčasťou. Dôležité sú však realistické očakávania. Keď sa niekto rozhodne zmeniť zákon, asi to nemôže byť tak rýchlo, ako keď sa niekto rozhodne zmeniť jedno svoje presvedčenie. Aj keď… 😉 No a v rámci systémového videnia sveta nie je nič lineárne. Všetko sa nám skôr či neskôr vráti. Náš dnešný život je výsledkom našich minulých rozhodnutí a o našom budúcom živote rozhodujeme aj teraz. Vesmír má zvláštny zmysel pre humor, dáva nám to, čo v skutočnosti práve potrebujeme zažiť, a nie vždy je to to, čo si želáme. Ak nepochopíme, čo nám chcel naznačiť, tak to spraví znova, ale už vypuklejšie. Ako keby postupne zvyšoval intenzitu – hlasitosť, akou nám prihovára. Ak to budeme naďalej ignorovať, tak nám nakoniec treskne panvicu o hlavu tak, že bolesť bude príliš veľká a my sa zrejme konečne rozhýbeme k zmene. Nebude to v tom momente úplne pocit šťastia, ale je dobre, aby sme to neodmietali, aby sme aj svoje negatívne pocity precítili a pochopili, čo nám chcú povedať. Nikto nie je oddelený od sveta, v ktorom žije, a frekvencie, ktoré okolo seba vysielame, nám skôr či neskôr zabezpečia adekvátnu spätnú väzbu. Pekne to popísal pán Hlinka na jednej konferencii – voľný preklad do slovenčiny by mohol znieť: „Na čo čakáte? Kým okolo vás bude pobehovať nejaký šašo?“ Nie je to o šašovi, ktorý má okolo vás pobehovať, aby ste sa usmievali, užívali si prítomný moment a boli šťastný, je to o vás a o vašom rozhodnutí byť šťastný tu a teraz.

Samozrejme, mohli by sme pokračovať ďalšími presvedčeniami, ktoré nás od prežívania pocitu šťastia vzďaľujú, ale verte, či nie, v mnohých prípadoch to budú len trocha iné odvary vyššie popísaných, tak povediac základných limitujúcich presvedčení. Spomeniem ešte dôležitosť toho – byť schopný precítiť svoje vlastné pocity a dokázať ich pomenovať. Vedieť sa v nich vyznať – vnímať ich. Neodmietať ich, nech sú akékoľvek. Pretože aj pocit šťastia je pocit. A my by sme mali podľa Dalajlámu počas života rozvíjať svoju vnímavosť a citlivosť. A postupom času vnímať stále jemnejšie, teda aj pocity, ktoré sme si v minulosti vôbec nemuseli uvedomovať. Mohli byť také nepatrné, že sme si ich nevšímali. A takto sme si nemuseli uvedomovať ani pocit šťastia, najmä ak sme neboli zvyknutí prežívať ho naplno. To je už na iný článok.

Na záver ešte dodám, že našu schopnosť prežívať životné šťastie významne ovplyvňuje to, čo si o šťastí myslíme, ako si ho predstavujeme, preto sa v najbližšom článku spolu pozrieme na to, čo to vlastne ŠŤASTIE je.

Budem rád, keď si časom v komentároch nižšie spolu pomenujeme ďalšie limitujúce presvedčenia, môže to byť veľmi hodnotná téma.

Ďakujem za pozornosť, som presvedčený, že práve tieto témy sú v našich životoch kľúčové.

Rudo D.

Pozn.: S článkom súvisí niekoľko ďalších tém, ako napríklad naša schopnosť prežívať prítomný okamih, ku ktorým sa dostaneme neskôr.