Psychopati – nástrahy vesmíru alebo ďalší level poznania?

Dostal som slinu..

Dostal som veľkú chuť dnes sa s vami podeliť o tému, o ktorej sa veľmi, ale naozaj veľmi málo hovorí. Mám na mysli to, ako je komunikovaná v kontexte toho, ako je nebezpečná a tým pádom dôležitá.

Pred časom som dostal od života jednu z najkomplexnejších lekcií, na ktorú ma rodičia ani minulé skúsenosti tak celkom nepripravili.

Vesmír vie, čo potrebujete..

Bol som vesmírom priam prinútený zvedomiť si zopár pojmov, ktoré som síce už v minulosti počul, ale ich dôležitosť som si z veľkej miery neuvedomoval. A nikto mi o nej nepovedal. Ani na vysokej škole, ani žiaden lektor, ani osobný kouč. Neupozornil ma na to ani žiaden priateľ, ani žiaden skúsený človek akokoľvek vyhlásený svojou múdrosťou a mienkotvornosťou. Musel som si dať dokopy 2 a 2 a pátrať najskôr na vlastnú päsť.

Premýšľať, znova ísť po nejakej stope a znova stratiť niť. Medzitým spochybniť seba a uveriť tomu, že tu a tam trocha preháňam, že sa možno niektoré veci dejú hlavne v mojich predstavách. A vzápätí prišli nové stopy, ktoré znova raz nasvedčovali, že niečo nie je v poriadku. A takto sa to opakovalo niekoľko rokov po sebe. Medzitým sme sa s niektorými ľuďmi skutočne oddialili. Osobne aj v podnikaní.

Porucha osobnosti? Nestojí za reč..?

Niektorí ste už možno identifikovali, že v hlavnej úlohe dnešného článku budú PSYCHOPATI. Ak tému trochu poznáte, možno si vravíte, že nejaké 4 narcistné percentá populácie nestoja za pozornosť. Tak si k tomu pripočítajte rôzne odnože tejto poruchy osobnosti a dostanete sa možno aj na 15%. Potom k tomu pridajte všetkých postihnutých – zasiahnutých ľudí, ktorým psychopat možno zruinoval život, podlomil zdravie alebo inak negatívne zasiahol do života. Medzi postihnutých môžme počítať najmä rodinných príslušníkov, partnera alebo partnerku, deti, ktoré vychováva. To sa dostávame na podstatne vyššie percento. Na záver, keď si povedzme čistou náhodou prečítate článok o tom, ako je každý šiesty top manažér psychopat a ako sa to v politike hemží psychopatmi, možno až vtedy precitnete a uvedomíte si, že sa vás to možno týka viac, ako ste si kedy mysleli.

Kto to je – psychopat?

Niekto povie, to je ten, čo nezazíva, keď pred ním zívnete. A usmeje sa, akoby to bola jedna z tém, na ktorú budeme spolu žartovať. Ubezpečujem vás, že na tejto téme sa nebavím ja ani nikto, kto si psychopatického partnera alebo partnerku či už v osobnom alebo pracovnom živote zažil.

Nedovolím si tu a teraz definovať nejakou formulkou psychopata. Poviem iba – dosť chorý, zvrátený a nebezpečný. Ak vám stačí to, že si pod tým niekoho alebo niečo predstavíte a nepotrebujete poznať definíciu, kľudne čítajte ďalej, možno sa niečo o psychopatoch naučíte aj z tohto článku. Nie náhodou som použil slovo – niečo. Nedovolím si povedať, že Hitler bol – niekto. Kto sa chcete viac dozvedieť o tom, ako je odborne definovaná táto porucha osobnosti, odkážem vás na lepší zdroj, ku ktorému som sa asi pred mesiacom dostal, keďže som hľadal.

Len pre tých, ktorí chcú počuť, vidieť alebo jednoducho vedieť viac, odporúčam pozrieť si youtube kanál Jána Dvořáka – Poznejte svého psychopata – TU. Pánu Dvořákovi som sa formou e-mailu poďakoval za jeho hodnotnú prácu a požiadal som ho o to, aby som vám práve tu mohol niektoré časti z jeho videí zhrnúť či citovať. Neviem, či to práve teraz celkom tak robím, pretože som sa vzdelával z viacerých zdrojov. V každom prípade rád znova vyjadrím to, že jeho práca a pridaná hodnota boli pre moje vlastné pochopenie tejto problematiky kľúčové. Ďakujem za všetkých.

Dá sa to liečiť?

Hovoríme o nezvratnej poruche osobnosti, takže nie. Snáď zmierniť prejavy? Ktokoľvek sa chce vyliečiť, musí si priznať, že má problém. A to narcis (jedna z foriem psychopata) nikdy neprizná. Určite nie ten s grandióznym falošným egom (existuje viac foriem narcizmu).

Psychopat sa vlastne k psychológovi alebo terapeutovi dostane viac-menej náhodou, určite nie s problémom – som psychopat, chcem, aby ste mi pomohli.

Problémov pri sedení s psychopatom je údajne viac. Jeden z nich je miera skúseností psychoterapeuta s problematikou psychopata. Môže sa napríklad stať, že psychopat sedenia bravúrne zvládne a menej skúsený terapeut bude nakoniec dohovárať obeti psychopata.

Deti psychopatov

Dobrá správa pre deti psychopatov – nemusíte byť sami psychopati, najčastejšie ste len náchylní sadnúť psychopatovi na lep a vytvoriť s ním súkromný či pracovný duet. A za to tvrdo platíte alebo zaplatíte. A opačne, ak máte takéto sklony, neznamená to hneď, že vás vychovával psychopat. Niečo zrejme do 2. až 3. roku vášho života nebolo v poriadku, ale príčin môže byť viac – napr. rodič alkoholik, násilník a pod.

Dôležité je uvedomiť si aj pravú príčinu toho, že sa vám deje alebo udialo, že ste sa ocitli vo vzťahu s psychopatom. A tou bol alebo je nedostatok vašej sebalásky ako aj absencia vašich hraníc, ktoré rozhodujú o tom, ako ďaleko necháte niekoho zájsť… Dovolím si to nazvať emočnou nezrelosťou. V článku o emočnej inteligencii (TU) sa môžete dozvedieť, čo to je a čo sa s tým dá robiť.

Psychopati – hrozba pre okolie

Keď som sa pred rokmi rozišiel so psychopatkou, pochopil som, že som viac-menej ohrozil každého človeka, ktorého som s ňou zoznámil, najmä ak to boli malé deti, ktoré sa nevedia brániť. Našťastie išlo v tom čase o psychopatku, ktorá bola aj navonok rozpoznateľná. Možno to poznáte – všetci vedia, že vaša láska je čistá katastrofa, len ten zaľúbený to vidí všetko inak. Najmä v úvode vzťahu to málokomu vysvetlíte. Každý si na to musí prísť sám a má to svoje dôvody.

Náš rozchod si vtedy vyžiadal zopár rán na tele, nabúrané auto, postrihané košele a kravaty, potrhané dokumenty, nejaké tie vyhrážky, že ublíži blízkym, obťažujúce správy a pod. Možno vám stačí pre predstavu. Snáď teraz veríte, že si človek takú skúsenosť zapamätá na celý život.

Rozsudok – vinný!

Čo v skutočnosti ostalo v hlavách vonkajších pozorovateľov? Tí,ktorí ma nejako poznali a zrazu čítali na nemenovanej sociálnej sieti, ako som ju psychicky týral a bil? Poznáte ten fejsbookovský najvyšší súd tohto sveta? Okolie sa trochu prečistí a ostanú tí, ktorí situáciu dávno prekukli (schválne nepíšem najbližší, lebo psychopat vám vie vziať aj blízkych, ktorí mu sadnú na lep). A tí, ktorí nesúdia z výpovede jednej strany a stále vám veria. Pomôžu vám postaviť sa zo zeme, pozbierať kusy seba a znova vybudovať seba-lásku. Uvedomiť si, čo sa stalo. Posilnený skúsenosťou kráčate vpred. Na záver si len uvedomíte jednu z typických póz psychopata – ako ten chorý človek pred mnohými ľuďmi práve zo seba urobil tú obeť, komu bolo ublížené…

Psychopat sa totiž s vami od začiatku hrá. Máte dosť veľkú nevýhodu, že si toho nie ste vedomí. Nepredbiehajme. Pekne postupne.

A predsa to nebolo dno

To mi však medzitým nikto neprezradil, že existujú aj poruchy osobnosti, ktoré nemusia byť a nie sú vonkajšiemu pozorovateľovi také zrejmé. Jedná sa o exhibicionistického narcisa a o úlisného narcisa. Ten človek vám skrátka nemusí volať 10-krát za minútu alebo mať záchvaty šialenosti, aby bol psychopatom. Práve narcis je ťažko rozpoznateľná forma psychopata a práve preto zároveň aj tá najnebezpečnejšia. Dokonca vám môže pripadať ako chodiaca studnica múdrostí a životných skúseností. Ako ten najlepší partner, ktorého ste hľadali celý život. Ako ten najlepší náhradný rodič, ktorý vám pri každom stretnutí prezradí iné tajomstvo života a to rovno na svojej vlastnej skúsenosti. Alebo ako úspešný podnikateľ, či skrátka šťastný človek. Kým sa na jeho život, zdravie, vzťahy, prácu alebo kariéru nepozriete bližšie a nespojíte si 2 a 2.

Čo som potreboval pochopiť ja

Exibicionistický narcis je vo vnútri obeťou svojho falošného, grandiózneho ega a presviedča seba aj okolie, aký je úžasný, veľkolepý, jedinečný. Keďže dokáže aj veľkolepo pôsobiť (trénuje túto rolu od svojho útleho detstva), často sa mu to aj darí. Ten druhý – úlisný, sa často vyskytuje práve po boku prvého a potvrdzuje mu jeho jedinečnosť, posilňuje jeho pozíciu. Nepotrebuje, aby sa hovorilo priamo o ňom, aby reflektory svietili na neho. Zväčša je naozaj dobrý v rozprávaní príbehov. Najmä tých s jemne pozmeneným obsahom, kde sa pomocou zovšeobecnení, prekrútení a vymazaní okolie postupne zneisťuje a hucká proti vyhliadnutej koristi – niekomu, kto ich ohrozuje svojou pravdou. S prvým spomínaným typom narcisa tvorí často naozaj zohranú dvojicu.

V tomto prípade som si terminológiu požičal od Petra Casanovy – z knihy „Cítit rozumem, myslet srdcem aneb Příběh karmy“

Slabé miesto psychopata

Viete, čoho sa taký psychopat naozaj bojí? Nie len toho, že nedostane svoju pravidelnú dávku obdivu a potvrdenia svojej jedinečnosti z okolia. Ako každý oportunista aj prichytenia pri lži. Alebo dokonca odhalenia jeho najväčšieho klamstva – jeho skutočného detského ustráchaného ja.

Ale keďže som tento odstavec nazval slabým miestom psychopata, tak dodám, že psychopat neobstojí v emočne zrelom prostredí, kde ľudia navzájom komunikujú. Toto prostredie psychopata prirodzene vypudí alebo sa psychopat proste porúča sám, keď hrozí jeho odhalenie.

Hodnotové vákuum

Možno sa aj vám v živote podarila nejaká totálna kravina. Skrátka nejaká väčšia chyba, pri ktorej však našťastie nikto nezomrel. V lepšom prípade ste si uštedrili nejakú tú hanbu, v horšom možno väzenie. Ak máte sebareflexiu a viete vyhodnotiť takú situáciu, môže byť pre vás požehnaním na vašej ceste, lebo vás veľa naučí. Niekto sa však nenaučí napríklad preto, že si chybu nikdy neprizná. Pre neho to skrátka chyba nie je. Pre neho existuje len hlúposť iných, keď si na úkor ostatných niečo nedoprajú. Alebo keď nevyužijú nejakú nefér príležitosť, ktorá sa ponúka. Pre neho neexistuje hanba za klamstvá, pošliapanie morálnych či etických hodnôt, len plán, ktorý vyšiel alebo nie.

Sám sa presvedčí, že jeho zakrivená predstava o realite je jediný skutočne pravdivý pohľad na svet. Veď za čo by sa aj hanbil? Za svoju veľkoleposť? A v pozadí si denno-denne mädlí ruky – „To som vás ale dostal, vy ovce…, vy si myslíte, že to ja som ten, komu bolo ublížené… Naozaj sa bavím na vašej hlúposti. Vlastne, keď tak premýšľam, ste chytrí, ale na mňa málo. Pretože ja som naozaj geniálny!“

Psychopat a emócie

Jeden z hlavných dôvodov, prečo majú ľudia s poruchou osobnosti problém vyliečiť sa, je ten, že nedokážu správne čítať emócie. A keď sa im nedarí správne čítať emócie, tak sa im nedarí ani správne čítať situácie. Zväčša ani veľa emócií neprejavujú. Keď aj nejakú občas prejavia, s najväčšou pravdepodobnosťou ju len zahrajú. „Veď predsa viem, ako sa mám tváriť, keď chcem vyzerať, že sa cítim …. (doplňte si nejakú emóciu)!“ Moja skúsenosť je, že občas vyzerajú, akoby cítili. Vie im aj slzička vybehnúť. Ale zo skutočných pocitov cítia len závisť, zlosť a hnev, túžbu ovládať, manipulovať okolie. Keď sa blíži ich odhalenie, cítia strach. Vtedy zoberú nohy na plecia a idú niekam, kde sa pravda o nich zatiaľ nevie. Ak nemajú kam ustúpiť, bojujú ako o život. Sú schopní všetkého.

Dajte nohy na plecia..

Nesnažte sa ich zmeniť, vysvetliť si s nimi veci, pokúšať sa o to isté znova a inak. Znova vás zneužijú.

Ak máte podozrenie, že ste sa zamotali so psychopatom, jedno odporúčanie pre vás – nezotrvávajte s ním vo vzťahu ani o sekundu dlhšie. Dajte nohy na plecia a zmiznite z takého toxického vzťahu. Utečte a skúmajte to potom – na „slobode“. Ak to správne pomenujete a premyslíte, možno vo svojom okolí objavíte hneď viacerých ľudí s poruchou osobnosti. A možno sa karmicky očistíte od bremena, ktoré vám naložili možno vaši rodičia, keď ste boli ešte malé, bezbranné dieťa. Možno už viac nebudete potrebovať nikoho ďalšieho, aby vám ukázal, že sa málo milujete.

Ľútosť či pomsta?

Nikoho nesúdim. Byť psychopatom, to si človek nevyberá. Možno len keby sme uverili v naše minulé a budúce životy a v to, že detská duša si vyberá svojich rodičov ešte pred počatím. Nikomu tento osud nezávidím. Chápem, že psychopat nemôže za to, že je psychopatom. Proste je.

Svet psychopata je čierno-biely. Nevníma farby života, je ťažké si to čo i len predstaviť. Ponúka sa mi ľútosť, ale mám ľutovať Hitlera? Vyskytlo sa tu zopár filozofických otázok, možno práve pochopiť a poľutovať Hitlera je v skutočnosti najvyššia forma chápania, kde sme všetci a všetko jedno a to isté.

Záver

Môj odkaz v tomto prvom článku o psychopatoch – majte sa radi, milujte sa a nedovoľte nikomu, aby vás účelovo a zákerne potajomky manipuloval do svojich predstáv o svojom pomýlenom šťastí. Uvedomte si svoje vlastné životné hodnoty. Buďte na ne citliví a postavte sa za ne, ak je to treba.

Svojou skúsenosťou s touto problematikou môžete ostatným pomôcť. Budem za všetkých rád, ak tak urobíte v komentároch pod týmto článkom. Ja sa o to pokúsim v ďalšom článku.

Som presvedčený, že práve tieto témy sú kľúčové pre naše trvalé životné šťastie.

Ďakujem za pozornosť.

Rudo D.

Zopár odskúšaných postupov, ktoré vám môžu pomôcť na ceste za vaším životným šťastím (2) – ASERTIVITA.

Pokračujeme v sérii článkov o technikách, metódach a návodoch, ktoré vás môžu posunúť vpred na ceste za životným šťastím. Hneď na úvod pripomeniem, že vám dajú vytúžené výsledky len vtedy, ak sa im budete aj reálne venovať. Poznať možnosti a teóriu je jedna vec, druhý krok musíte urobiť v praxi – praktizovaním, skúšaním, robením chýb, zlepšovaním sa. Len tak sa naučíte chodiť. A po prvých krokoch to bude ľahšie a ľahšie, až jedného dňa zistíte, že sa na chôdzu nemusíte sústrediť a vaše životné šťastie sa stane palivom vašej tvorivej energie. Vaše životné šťastie si skrátka vyžaduje neustále učenie. Aj v manažmente sa za top svetové know-how považujú učiace sa organizácie, ktoré sa učia ako celok. Ale bez toho, aby sa učili jednotlivci, by to nefungovalo. Energiu, ktorú vložíte do svojho osobnostného rozvoja, budete musieť investovať len dovtedy, kým sa vám osobnostný rozvoj nestane zvykom. Následne sa vám tisícnásobne vráti. Predstavte si, že by sa vám stalo zvykom byť šťastný. Tá predstava nepotrebuje ďalší komentár.

Sľúbil som vám, že si dnes povieme niečo o asertivite. Teda o spôsobe komunikácie, ktorý najlepšie funguje na to, aby sme si obhájili svoje práva. S úspechom sa používa, aby sme vyjadrovali svoje pocity, názory. Najmä keď nás niekto tlačí do niečoho, čo nechceme. Alebo nás emočne manipuluje – chce v nás vzbudiť pocit viny, alebo len nerešpektuje naše práva. Asertivita, zopakujem, nie je ani pasivita, ani agresivita. Je v strede medzi nimi a na rozdiel od agresivity alebo pasivity – funguje. Preto o nej píšem.

Spomeniem najskôr 10 základných asertívnych pravidiel – vyjadrujú naše práva aj povinnosti. Je dobré, aby sme si ich boli vedomí. Tu sú:

Máte právo sami posúdiť svoje správanie a byť zaň zodpovedný.

Máte právo povedať: „Nie.“

Máte právo nevysvetľovať svoje rozhodnutia.

Máte právo povedať: „Ja neviem.“

Máte právo posúdiť,do akej miery ste zodpovedný za riešenie problémov iných ľudí.

Máte právo zmeniť svoj názor.

Máte právo byť nezávislý na dobrej vôli ostatných.

Máte právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný.

Máte právo robiť nelogické rozhodnutia.

Máte právo povedať: „Ja ti nerozumiem.“

Prvýkrát som ich čítal ako stredoškolák, keď sme z nejakého dôvodu mali doma skriptá s názvom: „Když řeknu NE, mám pocit viny.“ Už vtedy mi dali zmysel. Postupne sa stali mojimi presvedčeniami. Som presvedčený, že tieto práva a povinnosti vlastním a ich znalosť mi pomáha. Vyžadujem, aby moje práva ľudia okolo mňa rešpektovali rovnako, ako ja rešpektujem tie ich. A zároveň prijímam zodpovednosť za to, čo urobím, ako sa rozhodnem. Napríklad aj za svoje životné šťastie. V komunikácii sú tieto pravidlá dobrými piliermi. Chce to trochu cviku, aby ste ich s výhodou vedeli vo svojom živote používať. Najprv si ich treba uvedomiť – proste sa ich naučte naspamäť a porozmýšľajte nad tým, či si spomeniete na situácie, kedy tieto vaše práva niekto popieral. Neskôr si začnite tieto situácie všímať okolo seba v každodennom živote. Vždy, keď sa pri komunikácii dostaví pocit, že ste niekam tlačený alebo iba máte z nejakého dôvodu zlý pocit, skontrolujte si jedno svoje asertívne právo po druhom. S vysokou pravdepodobnosťou odhalíte, že niektoré vaše práva druhá strana nerešpektuje. Nemusí ovládať asertívne pravidlá a sama protistrana si zrejme nie je vedomá, že porušuje nejaké vaše práva. Vtedy najlepšie, čo môžete urobiť, je pomenovať ich nahlas a oznámiť druhej strane, že chcete, aby ich rešpektovala.

V situáciách, kedy sa potrebujeme za niečo postaviť v komunikácii alebo keď na nás niekto tlačí, dokonca nás môže vedome manipulovať, nám pomáhajú asertívne techniky. Spomeniem moje dve najobľúbenejšie – techniku otvorených dverí a techniku pokazenej gramofónovej platne. Techniku otvorených dverí si môžeme predstaviť, ako keby sa niekto rozbehol oproti zatvoreným dverám rozhodnutý, že ich vyrazí. Tesne predtým, ako do nich narazí, ich otvoríme. Dotyčný preletí prázdnym otvorom a bude mať čo robiť, aby to zvládol. Ide o to, že mu v komunikácii ešte predtým, ako vyslovíte svoje pocity, myšlienky, práva, vyjadríte svoje pochopenie pre to, že je rozčúlený, cíti sa podvedený alebo niečo podobné. Napr.: „Chápem, že sa ti to v tomto momente môže zdať tak a tak, a mrzí ma, že si sa do takej situácie dostal…“ alebo „Rozumiem ti, vidím to podobne, tiež by som bol asi na tvojom mieste rozčúlený…“ Ak to budú v danej chvíli vaše skutočné pocity, bude vám to výborne fungovať. Ak nie, fungovať to bude, ale len u ľudí, ktorí nevidia, že to, čo hovoríte, nie je v súlade s tým, ako to hovoríte. Asi to zaokrúhlim a napíšem, že bude to fungovať u menej emočne inteligentných ľudí. Druhú stranu takéto pochopenie tak povediac odzbrojí. Zaskočíte ho a zabudne na svoje rozčúlenie, pretože je zvyknutý, že ľudia naspäť útočia alebo sa vzdajú. Ale zlo sa nedá poraziť zlom. Tak zmeňte trend komunikačnej vojny na konštruktívnu komunikáciu. A hneď potom nahlas vyjadrite svoju myšlienku, pocit, právo… Neskôr som sa s touto technikou stretol aj v konverzačnej hypnóze, patrila medzi obranné techniky, ale asertivita je postačujúci funkčný jednoduchý základ. K téme ešte dodám, že ako konverzačná hypnóza, tak aj asertivita sa dajú aj zneužívať. Odporúčam vám narábať so všetkými vašimi znalosťami a talentami ekologicky. A na tom, že niekoho tlačíte a manipulujete do niečoho, čo sám nechce, nie je ekologické nič. Komunikácia je ovplyvňovanie, ale aj v slovnom prejave treba rozlišovať láskavú komunikáciu a násilie. Pamätajte, nemáte ovládač na ľudí a zrejme ho nikdy nebudete mať. A preto neočakávajte, že váš názor vždy druhá strana hneď prijme. Že sa bude správať podľa vašich predstáv. Dajte ľuďom čas. Najčastejšie sa stačí o veciach porozprávať a ľudia už vedia, čo majú robiť. Komunikujte formou DIALÓGU, nesnažte sa iných presvedčiť, ale pomenovať svoj názor, pohľad, vyjadriť svoj osobný postoj k veci. A keď sa to isté udeje na druhej strane, potom sa môžete navzájom inšpirovať alebo si môžete v pokoji vysvetliť, že si myslíte, že tam vidíte nejaké slabé miesto a vlastne si pomôcť. Partner v dialógu si vás rád vypočuje a bude nad tým premýšľať. Ak nie, tak nevediete DIALÓG. Dialóg je nezlučiteľný s egom. V minulosti som o tom písal.

Moja ďalšia obľúbená asertívna technika sa nazýva technika pokazenej gramofónovej platne. Rovnako ako technika otvorených dverí sa volá príznačne svojmu princípu. Ide v nej o to, že opakovane vyslovujete svoje právo, ktoré si chceme obhájiť/uplatniť: „Ja chápem, že to a to, a chcem povedať…“ a vyjadríme svoju požiadavku. Druhá strana na to zareaguje napríklad vyšším hlasom alebo nejakým emočným vydieraním. Takže o chvíľu na to pokračujeme: „Rozumiem ti, chcem len zopakovať/dodať/vyjadriť svoje právo…“ a vyslovíme znova zrozumiteľne svoju požiadavku. Ak to nestačí, tak svoju požiadavku vyjadrujeme znova a znova. Dokola, ako keby sme sa na niečom zasekli. Aj dvadsaťkrát, ak je to potrebné. Ide o to, aby druhá strana pochopila, že nech vám povie čokoľvek, vy nepoľavíte v snahe uplatniť si svoje právo. Vo vyššie spomínaných skriptách bol aj na túto techniku výborný príklad, ako si niekto zabudol v predajni svoj nákup, vrátil sa tam a chcel ho naspäť. Predavač sa tváril, že o ničom nevie a nepamätá si. Poškodený len dokola rozprával : „Já chci jen svoje maso.“ No a predavač skúšal emočne manipulovať – napríklad: „Za vami v rade stoja ľudia, ponáhľajú sa a vy ich zdržujete.“ (Pozn.: mali by ste sa za to cítiť zle – previnilo.) Odpoveď na to by mohla znieť: „Som si vedomý, že za mnou stoja ľudia, a chápem, že sa môžu ponáhľať. Takisto mi to nie je príjemné a skutočne ma mrzí, že ich takto zdržujeme. Ja chcem len svoje mäso, ktoré som si tu pred chvíľou kúpil.“ A dotyčný to takto podobne zopakoval asi 15-krát, kým svoje mäso nedostal. Možno to ako ilustrácia stačí.

Povieme si ešte, čo je to spomínané emočné vydieranie. Je dobré ho rozoznať v komunikácii. Emočné vydieranie je, keď vás niekto tlačí do niečoho, čo nechcete, a vyjadruje to cez svoje alebo niečie emócie – napríklad aj vaše. Vyjadrenia ako: „Maminka bude smutná, keď neurobíš to alebo to“ alebo „Neľúbiš ma, keď mi nepomôžeš“ a pod. majú vo vás vzbudiť pocit previnenia, aby ste sa cítili zle, keď mu nevyhoviete. Základný predpoklad toho, aby sme vhodne zareagovali na emočné vydieranie, je rozoznať ho. A keď vás bude niekto emočne vydierať, o to viac si dajte pozor, aby ste sa rozhodli, ako to cítite vy.

Na záver ešte jeden tip súvisiaci úzko s asertivitou. Trénujte sa v hovorení: „NIE“. Nevravím, že vždy a všade. Keď chcete povedať „ÁNO“, povedzte ho. Keď chcete povedať „NIE“, povedzte „NIE“. Rozhodnite sa podľa seba. Nenechajte na seba tlačiť, druhá strana nemá právo za vás rozhodovať, pretože vy ponesiete zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Vcíťte sa do každej jednej situácie a potom si vyberte tú možnosť, s ktorou ste najviac v súlade.

Na internete je niekoľko zdrojov, ktoré si môžete k asertivite dohľadať, tak isto existuje zopár titulov v knižnej forme, aj keď musím dodať, že kníh o asertivite som v ponuke obchodov videl len zopár a väčšinou sa špecializovali na určitú tému – asertivita vo vzťahoch a pod.

Nabudúce si predstavíme jednoduchú formu meditácie, vhodnú aj pre začiatočníkov. Najviac sa teším na to, ako mi možno práve vy dáte neskôr vedieť, že vám tieto články pomohli.

Ďakujem za pozornosť, som presvedčený, že práve tieto témy sú na ceste za naším životným šťastím kľúčové.

Rudo D.