Zopár odskúšaných postupov, ktoré vám môžu pomôcť na ceste za vaším životným šťastím (2) – ASERTIVITA.

Pokračujeme v sérii článkov o technikách, metódach a návodoch, ktoré vás môžu posunúť vpred na ceste za životným šťastím. Hneď na úvod pripomeniem, že vám dajú vytúžené výsledky len vtedy, ak sa im budete aj reálne venovať. Poznať možnosti a teóriu je jedna vec, druhý krok musíte urobiť v praxi – praktizovaním, skúšaním, robením chýb, zlepšovaním sa. Len tak sa naučíte chodiť. A po prvých krokoch to bude ľahšie a ľahšie, až jedného dňa zistíte, že sa na chôdzu nemusíte sústrediť a vaše životné šťastie sa stane palivom vašej tvorivej energie. Vaše životné šťastie si skrátka vyžaduje neustále učenie. Aj v manažmente sa za top svetové know-how považujú učiace sa organizácie, ktoré sa učia ako celok. Ale bez toho, aby sa učili jednotlivci, by to nefungovalo. Energiu, ktorú vložíte do svojho osobnostného rozvoja, budete musieť investovať len dovtedy, kým sa vám osobnostný rozvoj nestane zvykom. Následne sa vám tisícnásobne vráti. Predstavte si, že by sa vám stalo zvykom byť šťastný. Tá predstava nepotrebuje ďalší komentár.

Sľúbil som vám, že si dnes povieme niečo o asertivite. Teda o spôsobe komunikácie, ktorý najlepšie funguje na to, aby sme si obhájili svoje práva. S úspechom sa používa, aby sme vyjadrovali svoje pocity, názory. Najmä keď nás niekto tlačí do niečoho, čo nechceme. Alebo nás emočne manipuluje – chce v nás vzbudiť pocit viny, alebo len nerešpektuje naše práva. Asertivita, zopakujem, nie je ani pasivita, ani agresivita. Je v strede medzi nimi a na rozdiel od agresivity alebo pasivity – funguje. Preto o nej píšem.

Spomeniem najskôr 10 základných asertívnych pravidiel – vyjadrujú naše práva aj povinnosti. Je dobré, aby sme si ich boli vedomí. Tu sú:

Máte právo sami posúdiť svoje správanie a byť zaň zodpovedný.

Máte právo povedať: „Nie.“

Máte právo nevysvetľovať svoje rozhodnutia.

Máte právo povedať: „Ja neviem.“

Máte právo posúdiť,do akej miery ste zodpovedný za riešenie problémov iných ľudí.

Máte právo zmeniť svoj názor.

Máte právo byť nezávislý na dobrej vôli ostatných.

Máte právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný.

Máte právo robiť nelogické rozhodnutia.

Máte právo povedať: „Ja ti nerozumiem.“

Prvýkrát som ich čítal ako stredoškolák, keď sme z nejakého dôvodu mali doma skriptá s názvom: „Když řeknu NE, mám pocit viny.“ Už vtedy mi dali zmysel. Postupne sa stali mojimi presvedčeniami. Som presvedčený, že tieto práva a povinnosti vlastním a ich znalosť mi pomáha. Vyžadujem, aby moje práva ľudia okolo mňa rešpektovali rovnako, ako ja rešpektujem tie ich. A zároveň prijímam zodpovednosť za to, čo urobím, ako sa rozhodnem. Napríklad aj za svoje životné šťastie. V komunikácii sú tieto pravidlá dobrými piliermi. Chce to trochu cviku, aby ste ich s výhodou vedeli vo svojom živote používať. Najprv si ich treba uvedomiť – proste sa ich naučte naspamäť a porozmýšľajte nad tým, či si spomeniete na situácie, kedy tieto vaše práva niekto popieral. Neskôr si začnite tieto situácie všímať okolo seba v každodennom živote. Vždy, keď sa pri komunikácii dostaví pocit, že ste niekam tlačený alebo iba máte z nejakého dôvodu zlý pocit, skontrolujte si jedno svoje asertívne právo po druhom. S vysokou pravdepodobnosťou odhalíte, že niektoré vaše práva druhá strana nerešpektuje. Nemusí ovládať asertívne pravidlá a sama protistrana si zrejme nie je vedomá, že porušuje nejaké vaše práva. Vtedy najlepšie, čo môžete urobiť, je pomenovať ich nahlas a oznámiť druhej strane, že chcete, aby ich rešpektovala.

V situáciách, kedy sa potrebujeme za niečo postaviť v komunikácii alebo keď na nás niekto tlačí, dokonca nás môže vedome manipulovať, nám pomáhajú asertívne techniky. Spomeniem moje dve najobľúbenejšie – techniku otvorených dverí a techniku pokazenej gramofónovej platne. Techniku otvorených dverí si môžeme predstaviť, ako keby sa niekto rozbehol oproti zatvoreným dverám rozhodnutý, že ich vyrazí. Tesne predtým, ako do nich narazí, ich otvoríme. Dotyčný preletí prázdnym otvorom a bude mať čo robiť, aby to zvládol. Ide o to, že mu v komunikácii ešte predtým, ako vyslovíte svoje pocity, myšlienky, práva, vyjadríte svoje pochopenie pre to, že je rozčúlený, cíti sa podvedený alebo niečo podobné. Napr.: „Chápem, že sa ti to v tomto momente môže zdať tak a tak, a mrzí ma, že si sa do takej situácie dostal…“ alebo „Rozumiem ti, vidím to podobne, tiež by som bol asi na tvojom mieste rozčúlený…“ Ak to budú v danej chvíli vaše skutočné pocity, bude vám to výborne fungovať. Ak nie, fungovať to bude, ale len u ľudí, ktorí nevidia, že to, čo hovoríte, nie je v súlade s tým, ako to hovoríte. Asi to zaokrúhlim a napíšem, že bude to fungovať u menej emočne inteligentných ľudí. Druhú stranu takéto pochopenie tak povediac odzbrojí. Zaskočíte ho a zabudne na svoje rozčúlenie, pretože je zvyknutý, že ľudia naspäť útočia alebo sa vzdajú. Ale zlo sa nedá poraziť zlom. Tak zmeňte trend komunikačnej vojny na konštruktívnu komunikáciu. A hneď potom nahlas vyjadrite svoju myšlienku, pocit, právo… Neskôr som sa s touto technikou stretol aj v konverzačnej hypnóze, patrila medzi obranné techniky, ale asertivita je postačujúci funkčný jednoduchý základ. K téme ešte dodám, že ako konverzačná hypnóza, tak aj asertivita sa dajú aj zneužívať. Odporúčam vám narábať so všetkými vašimi znalosťami a talentami ekologicky. A na tom, že niekoho tlačíte a manipulujete do niečoho, čo sám nechce, nie je ekologické nič. Komunikácia je ovplyvňovanie, ale aj v slovnom prejave treba rozlišovať láskavú komunikáciu a násilie. Pamätajte, nemáte ovládač na ľudí a zrejme ho nikdy nebudete mať. A preto neočakávajte, že váš názor vždy druhá strana hneď prijme. Že sa bude správať podľa vašich predstáv. Dajte ľuďom čas. Najčastejšie sa stačí o veciach porozprávať a ľudia už vedia, čo majú robiť. Komunikujte formou DIALÓGU, nesnažte sa iných presvedčiť, ale pomenovať svoj názor, pohľad, vyjadriť svoj osobný postoj k veci. A keď sa to isté udeje na druhej strane, potom sa môžete navzájom inšpirovať alebo si môžete v pokoji vysvetliť, že si myslíte, že tam vidíte nejaké slabé miesto a vlastne si pomôcť. Partner v dialógu si vás rád vypočuje a bude nad tým premýšľať. Ak nie, tak nevediete DIALÓG. Dialóg je nezlučiteľný s egom. V minulosti som o tom písal.

Moja ďalšia obľúbená asertívna technika sa nazýva technika pokazenej gramofónovej platne. Rovnako ako technika otvorených dverí sa volá príznačne svojmu princípu. Ide v nej o to, že opakovane vyslovujete svoje právo, ktoré si chceme obhájiť/uplatniť: „Ja chápem, že to a to, a chcem povedať…“ a vyjadríme svoju požiadavku. Druhá strana na to zareaguje napríklad vyšším hlasom alebo nejakým emočným vydieraním. Takže o chvíľu na to pokračujeme: „Rozumiem ti, chcem len zopakovať/dodať/vyjadriť svoje právo…“ a vyslovíme znova zrozumiteľne svoju požiadavku. Ak to nestačí, tak svoju požiadavku vyjadrujeme znova a znova. Dokola, ako keby sme sa na niečom zasekli. Aj dvadsaťkrát, ak je to potrebné. Ide o to, aby druhá strana pochopila, že nech vám povie čokoľvek, vy nepoľavíte v snahe uplatniť si svoje právo. Vo vyššie spomínaných skriptách bol aj na túto techniku výborný príklad, ako si niekto zabudol v predajni svoj nákup, vrátil sa tam a chcel ho naspäť. Predavač sa tváril, že o ničom nevie a nepamätá si. Poškodený len dokola rozprával : „Já chci jen svoje maso.“ No a predavač skúšal emočne manipulovať – napríklad: „Za vami v rade stoja ľudia, ponáhľajú sa a vy ich zdržujete.“ (Pozn.: mali by ste sa za to cítiť zle – previnilo.) Odpoveď na to by mohla znieť: „Som si vedomý, že za mnou stoja ľudia, a chápem, že sa môžu ponáhľať. Takisto mi to nie je príjemné a skutočne ma mrzí, že ich takto zdržujeme. Ja chcem len svoje mäso, ktoré som si tu pred chvíľou kúpil.“ A dotyčný to takto podobne zopakoval asi 15-krát, kým svoje mäso nedostal. Možno to ako ilustrácia stačí.

Povieme si ešte, čo je to spomínané emočné vydieranie. Je dobré ho rozoznať v komunikácii. Emočné vydieranie je, keď vás niekto tlačí do niečoho, čo nechcete, a vyjadruje to cez svoje alebo niečie emócie – napríklad aj vaše. Vyjadrenia ako: „Maminka bude smutná, keď neurobíš to alebo to“ alebo „Neľúbiš ma, keď mi nepomôžeš“ a pod. majú vo vás vzbudiť pocit previnenia, aby ste sa cítili zle, keď mu nevyhoviete. Základný predpoklad toho, aby sme vhodne zareagovali na emočné vydieranie, je rozoznať ho. A keď vás bude niekto emočne vydierať, o to viac si dajte pozor, aby ste sa rozhodli, ako to cítite vy.

Na záver ešte jeden tip súvisiaci úzko s asertivitou. Trénujte sa v hovorení: „NIE“. Nevravím, že vždy a všade. Keď chcete povedať „ÁNO“, povedzte ho. Keď chcete povedať „NIE“, povedzte „NIE“. Rozhodnite sa podľa seba. Nenechajte na seba tlačiť, druhá strana nemá právo za vás rozhodovať, pretože vy ponesiete zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Vcíťte sa do každej jednej situácie a potom si vyberte tú možnosť, s ktorou ste najviac v súlade.

Na internete je niekoľko zdrojov, ktoré si môžete k asertivite dohľadať, tak isto existuje zopár titulov v knižnej forme, aj keď musím dodať, že kníh o asertivite som v ponuke obchodov videl len zopár a väčšinou sa špecializovali na určitú tému – asertivita vo vzťahoch a pod.

Nabudúce si predstavíme jednoduchú formu meditácie, vhodnú aj pre začiatočníkov. Najviac sa teším na to, ako mi možno práve vy dáte neskôr vedieť, že vám tieto články pomohli.

Ďakujem za pozornosť, som presvedčený, že práve tieto témy sú na ceste za naším životným šťastím kľúčové.

Rudo D.

Čo je šťastný život?

Niekto si šťastie predstavuje ako dosiahnutie svojho sna alebo cieľa. Jeho šťastie je podmienené existenciou toho budúceho momentu. A ten momentálne neexistuje. Tu a teraz je len prítomnosť. Niekto si myslí, že by bol šťastný, keby mal veľa peňazí. Čo by sa stalo, keby tie peniaze mal? Myslíte, že by ho urobilo šťastným nové krásne auto? Na nejaký čas určite, prežíval by niečo podobné životnému šťastiu. Ale len podobné. Pravdu povediac každý z nás môže celý život klamať seba aj iných, že je šťastný, ale to z nás tiež šťastných ľudí neurobí. A tak to asi tiež nechcete. Najčastejšie si ľudia myslia, že za ich šťastie je zodpovedný niekto iný. Nie je to ľahká téma, tak sa spolu pozrime životnému šťastiu na kobylku.

Článok o tom, čo je šťastný život, začnem možno trochu netradične tým, čo šťastný život určite nie je. Pomerne častým omylom býva to, že si človek zamieňa šťastie s úspechom. Aj veľa úspešných ľudí si pôvodne myslelo, že to je to isté. A skôr či neskôr si niektorí priznali, že úspechov dosiahli viac, ale dosiahnutím vysnívaných mét sa ich subjektívny pocit vlastného šťastia nejako úmerne nezvyšoval. V mnohých prípadoch to bolo práve naopak. Pocit šťastia sa dostavil len na krátku dobu. Títo ľudia sa dlhodobo trénovali v schopnosti dosiahnuť nejaký cieľ, ale dosiahnuť trvalé životné šťastie je niečo úplne iné. Nemusíte byť podľa niekoho iného úspešní, aby ste boli šťastní, a zároveň, ak ste úspešní, nemusíte byť šťastní.

Prejdem teda k tomu, čo pod šťastím rozumiem ja. V úplnej skratke by som mohol napísať, že šťastný človek je ten, ktorý je VEDOMÝ. Je dostatočne vedomý, aby aktívne riadil svoj život. Je si vedomý toho, čo v živote chce – svojej vízie. Je si vedomý svojich kvalít a pomocou nich dosahuje, čo v živote chce. Šťastie je cesta osobného majstrovstva, kedy sa majster svojho života sústredí na prítomný okamih, ten jediný okamih, ktorý môže v tomto momente urobiť dokonalým. Šťastie je to, keď vaša vnútorná hodnota rastie a vy ste si toho vedomý. Šťastie je cesta vďačnosti za to, čo je. Šťastie je schopnosť radovať sa z maličkostí, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou vašej cesty za naplnením vašej vízie. Šťastie je, keď to malé dieťa vo vás stále žije. A keď ste si vedomý svojho ega a nenecháte si svoje pocity šťastia práve egom pokaziť. Jedna z najkrajších definícií šťastia hovorí, že šťastie je to, keď činnosť, ktorú robíte, je vám zároveň aj odmenou.

Z istého uhla pohľadu môžeme byť všetci šťastní, že sme sa dožili dneška a že máme tú česť zdieľať spolu jeden krátky úsek vesmírneho časopriestoru. Je mi cťou.

Pod šťastím môžeme chápať aj to, že sme doteraz v živote nespravili chybu, ktorá by nás stála život. Otázka je, či sme si vedomí tohto faktu. Ako mnoho iných vecí nám to môže pripadať ako nejaká samozrejmosť, ale verte, či nie, nie je až také veľké umenie spraviť jednu chybu, za ktorú človek zaplatí hoci aj životom. Doposiaľ sme to prežili aj vy, aj ja. Hurá!

Asi najviac mi na mojej ceste za životným šťastím pomohol nasledujúci pohľad na životné šťastie. Šťastie je udržiavať v živote rovnováhu medzi Vzťahmi, Zdravím, Prácou a Peniazmi. Vidím ľudí, ktorí majú v poriadku prácu a peniaze, ale majú podlomené zdravie a vzťahy v troskách. Vidím ľudí, ktorí investujú viac do svojich vzťahov (aj so sebou = zdravie), obetovali tomu svoju kariéru a zmierili sa s faktom, že sa budú venovať hlavne veciam, ktoré ich finančne skoro nič nestoja. Po krátkom rozhovore pochopím, že niektorí majú hlboko v sebe presvedčenie ako: „Peniaze sú zlé,“ alebo „podnikanie je okrádanie ľudí.“ A následne ich to môže zvyšok života brzdiť v sebarealizácii.

Poďme spolu spochybniť jedno rozšírené presvedčenie, že všetky tieto štyri veci (vzťahy, zdravie, prácu, peniaze) nemôžeme mať súčasne v úplnom poriadku. Ja hneď nehovorím o tom extrémnom stave, že máme všetky štyri na úrovni 10 z 10. O čom sa premýšľa a hovorí, to sa robí, a preto bude dobré sa v každej vyššie spomenutej oblasti ešte viac zvedomiť a uvedomiť si vzájomné súvislosti a limity jednotlivých pomyselných misiek váh.

Vzťahy: Kvalitu našich vzťahov určuje kvalita našej komunikácie. Ak nie ste povolaním herec, politik alebo sa neživíte obchodom, možno nepociťujete tlak na kvalitu svojej komunikácie a nemáte priamy dôvod premýšľať nad tým, ako ju neustále zlepšovať. Komunikácia je nádherné umenie, ktoré má svoje pravidlá. Je najmä o schopnosti vnímať. Nielen slová, ale najmä jemné prejavy reči tela. Ako najväčšiu prekážku kvalitnej komunikácie a následne aj kvalitných vzťahov vnímam ľudské EGO. Vďaka nemu máme neustále tendencie brať veci osobne, snažíme sa v komunikácii vyhrať – presvedčiť partnera o svojej pravde, mohli by sme to nazvať aj – zmanipulovať ho. To sa zvykne nazývať diskusia. Zväčša býva neekologická voči druhej strane aj voči nám. Veľkým krokom k zmysluplnej komunikácii môže byť aj to, keď prijmeme fakt, že každý má svoju pravdu. A to najviac, čo pre nás partner v komunikácii môže urobiť, je povedať nám o tej svojej. Ako to má on vo svojom modeli sveta. A my sa môžeme snažiť pochopiť ho. Nie číhať na slabé miesta jeho argumentácie a pripravovať sa na protiútok. Jeho videnie sveta môžeme porovnať so svojím pohľadom a možno ten svoj aj prehodnotíme, keď nám to dá zmysel. S ľuďmi sa najčastejšie stačí o veciach porozprávať, oni už vedia, čo majú robiť. Dajme im čas, nesnažme sa ich ovládať. Dajme im dôveru. To sa nazýva dialóg. Je dôležité pochopiť rozdiel medzi diskusiou a dialógom. Komunikácii sa budeme viac venovať neskôr.

Zdravie: Za všetky peniaze sveta si zdravie nekúpite. Viete, ako sa hovorí: „Zdravý človek môže mať veľa želaní, ale chorý má len jedno.“ Áno, mohli by sme sa napríklad posťažovať na zdravotníctvo a na celý farmaceutický priemysel, ale svoje zdravie máme pevne vo svojich rukách. Najnovšie výskumy ukázali, že naše gény nás nedefinujú. Relatívne nedávno vznikol odbor, ktorý sa nazýva epigenetika a venuje sa napríklad tomu, ako sa vaše gény skopírujú a preložia pri vyváženej alebo naopak pri neúplnej strave, ako sa niečo skopíruje a preloží pri takých a takých pocitoch a ako sa ten istý gén vôbec neaktivuje pri iných pocitoch. Veľkým trendom na svete sa stáva tzv. celistvá medicína, kde sa pacienti učia správne jesť – nielen jesť zdravé veci, ale aj zdravo – vychutnať si jedlo, nikde sa pritom neponáhľať. Pacienti sa učia prechádzať v prírode, skrátka zdravo žiť a vychutnávať si život. Je dôležité dokázať sa radovať z maličkostí a zdanlivo samozrejmých vecí. Stalo sa vám, že ste ráno nenaštartovali auto? Alebo ste razom prišli o všetky dáta v utopenom telefóne? Stalo sa vám, že ste sa ráno nezobudili? Aj to sa nám raz stane. No stačí, keď zlyhá taká samozrejmosť, akou je budík, nemusíte hneď myslieť na najhoršie… Prehlbujme svoj pocit vďačnosti, stačí, ak sa na chvíľu zamyslíme nad tým, čo by všetko nemuselo fungovať, a uvedomíme si obrovský priestor pre vďačnosť v našich životoch. Čistá voda z vodovodu? Elektrina? A stačilo by len zopár dní… Niektoré pocity uzdravujú, tak si ich doprajme. Patrí medzi ne napríklad aj pocit úprimného odpustenia. Dosť o zdraví, poďme k ďalšej pomyselnej miske váh.

Práca: Skúste odhadnúť, koľko % ľudí z vášho okolia sa vo svojej práci skutočne sebarealizuje. Koľko ľudí napĺňa práca, ktorú každý deň vykonávajú. Kto vám dokáže so vzrušením rozprávať o tvorivom napätí, ktoré zažíva vo svojej práci? V Japonsku existuje tzv. IKIGAI. Ak máte svoje IKIGAI, tak už nemôžete mať pre seba lepšiu prácu. Hľadanie svojho IKIGAI môže trvať celý život. Ak máte prácu, v ktorej ste absolútny odborník, ktorá vás napĺňa a baví, ak ste za ňu vynikajúco zaplatený a ak je táto práca prínosom pre vaše okolie alebo svet, tak vám gratulujem, zrejme ste našli svoje IKIGAI, ale… povedzme si otvorene, koľkým z nás sa to podarilo alebo aspoň koľkí sme na tej najlepšej ceste nájsť svoje IKIGAI? Spravidla to nie je otázka pár rokov, ale desaťročí. A teraz ešte jedna poznámka k práci. Nikdy sa nespoliehajte na to, že práca a súkromie sú ako keby 2 rozdielne životy. Jedno s druhým úzko súvisí. A nemôžete zažívať šťastný život, ak máte jedno alebo druhé v troskách. Ideálne je, ak máte v práci prostredie, ktoré vás podporuje v osobnostnom raste, a verte tomu, že kus toho prostredia prinesiete aj domov 🙂 Samozrejme, platí to aj opačne.

Peniaze: Snáď nemusíme polemizovať o tom, či sú peniaze dôležité. Ale dať ich na jednu úroveň so vzťahmi alebo zdravím? Ešte tak s prácou, veď väčšina ľudí chodí do práce len kvôli peniazom. Odrobia si svoje a keď dostanú svoje peniaze a nikto sa nesťažuje, všetci sú spokojní. ALE. Peniaze nám predsa dokážu dať obrovský priestor pre sebarealizáciu, dokážu nám dodať obrovské množstvo tvorivej energie a v neposlednom rade aj vnútorný pokoj, zbaviť nás mnohých strachov. Hlavne ich nemôžeme vnímať ako nejaké zlo. Peniaze nekrivia charakter, ale ho odhaľujú, preto ak ste rovný, nemusíte sa ich báť. Môžete ich pokojne pustiť do svojho života a ako šťastný, vedomý človek s nimi určite spravíte veľa správnych vecí. O výške nášho príjmu rozhoduje naša vnútorná hodnota na pracovnom trhu a o tom, koľko máme majetku, rozhoduje najmä naša finančná gramotnosť. Ako ste na tom vy s vaším fíQ? Aj k tejto téme odo mňa dostanete v budúcnosti zopár dobre mienených rád.

Rovnováhu týchto štyroch základných životných oblastí vnímam ako dobrý návod pre niekoho, kto túži po šťastnom živote. Nie zdanlivo šťastnom – forma pre okolie, ale objektívnom a trvale šťastnom prežívaní každého jedného dňa. Nie náhodou sú práve tieto štyri oblasti položkami v hlavnom menu na tomto blogu. Postupne budem témy triediť do každej z nich.

Mohol by som pokračovať v téme, čo to je šťastie, ale najmä v úvode potrebujeme ostať v jednoduchosti a postupne budeme pridávať. Najbližšie sa spolu pozrieme na to, čo považujem za kľúčové pri hľadaní svojho životného šťastia. Budem rád, keď sa niekedy vrátite na stastnyzivot.blog a prípadne pridáte do komentárov ďalšie inšpiratívne definície šťastia alebo svoje skúsenosti z tej vašej, jedinečnej cesty za vaším životným šťastím.

Ďakujem za pozornosť, som presvedčený, že práve tieto témy sú v našich životoch kľúčové.

Rudo D.